2.

„Poznaním sa premôže každý strach“
– Vissarion Grigorievič Belinskij

Čím viac sa blíži termín odchodu, tým viac moju hlavu zamestnáva otázka: Čo ma najbližšie mesiace čaká?
Čaká ma svet zaliaty slnkom? Nekonečné pláže? Skvelé jedlo? Alebo ma čaká dážď, špinavé mestá a chrobáky v miske?
Hm…
Nech je to ako chce…
Teším sa na čokoľvek!

Jednou vecou si však môžem byť istá. Čaká ma spleť rôznych kultúr. Spleť kultúr Juhovýchodnej Ázie, ale aj „západného sveta“ usádzajúceho sa vo veľkomestách. Spleť chudoby a bohatstva. Vzdelanosti a tých, ku ktorým sa potrebné informácie už nedostanú.
Čaká ma pouličná kriminalita, ale aj stretnutie s jednou z najmierumilovnejších mentalít na svete.
Do tejto spleti kontrastov sa chystám, a to ani len netušiac s kým a s čím budem mať tu česť. S kým budem ráno ešte za tmy vstávať pripravená pozorovať východ slnka a s kým naopak večer zaspávať pod moskytiérou.
Neviem to teraz a nebudem to vedieť ani tam. Pretože tak ako s každým ďalším kilometrom v nohách sa dozvedáme o čosi viac, aj ja budem s každým novým dňom zisťovať, čo sa to vlastne okolo mňa deje. Ľudia sa ma pýtajú či nemám strach. „Domi, veď sú to krajiny kde nebezpečenstvo číha na každom rohu a ak sa ti niečo stane, už ťa nikto nikdy ani len nenájde! Čo už len tam prosím ťa chceš?“
Pre mnohých musím byť buď šialená alebo absolútne zbavená pudu sebazáchovy.
Odpovedám rovnako ako Vissarion Grigorievič Belinskij :

„Človek sa bojí len toho, čo nepozná. Poznaním sa premôže každý strach.“

A vôbec. Londýn je tiež jeden veľký uzol veľmi dobre premiešaných kultúr z celého sveta. A nikto sa ho nebojí. Každý deň sa stretávam s ľuďmi rôznej farby pleti, rôznych náboženstiev, s rôznymi životnými ale aj politickými názormi.
Každý deň kráčam po ulici míňajúc nové a nové tváre. Smerujúc na miesto, ktoré fantasticky vystihuje to, čo na Londýne milujem najviac.

Pracujem vo White House.

Nie v tom White House v Amerike, kde po novom sídli Trump rozhodujúci o tom, ktorý národ smie a ktorý nie, ale v Londýnskom White House – sympatickej židovskej kóšer reštaurácii.
A čím je toto miesto tak výnimočné?
Pod jednou strechou tam spolu so mnou pracuje päť najvplyvnejších svetových náboženstiev. Čašníčky z Rumunska, Kuchári z Poľska (Kresťanstvo), Kuchári z Thajska (Budhizmus), z Pakistanu, Tuniska a Libanonu (Islam) a nakoniec naši dvaja „rozvážači jedla“ z Indie (Hinduizmus). A to všetko pre židovských zákazníkov a pod záštitou židovských majiteľov (Judaizmus).
Bez akýchkoľvek sporov a bez toho, aby sme si vôbec uvedomovali kto je odkiaľ, sme schopní každý deň vedľa seba fungovať. Aspoň máme stále nejaký dôvod na oslavu. Raz je to hinduistický Nový rok, raz Veľká noc inokedy Ramadán. No a vďaka Šabatu máme my zamestnanci každý piatok voľno. Jasné, že sa občas poriadne rozhádame a občas si aj vynadáme. To však nedokazuje našu rozdielnosť. Práve naopak. Dokazuje to, ako veľmi sme všetci rovnakí, a že nám všetkým z času na čas prasknú nervy.

Samozrejme, že mám strach len tak odísť s ruksakom na pleciach. Skôr sa ale bojím toho, čo si zabudnem ako ľudí, ktorých tam stretnem. Naučila som sa nedovoliť strachu okrádať ma.
Treba v sebe nájsť odvahu a aj keď nám média vštepujú do hláv pravý opak, treba opäť začať ľuďom dôverovať…

Čím viac sa blíži termín odchodu, tým viac moju hlavu zamestnáva otázka: Čo ma najbližšie mesiace čaká?
Čaká ma svet zaliaty slnkom? Nekonečné pláže? Skvelé jedlo? Alebo ma čaká dážď, špinavé mestá a chrobáky v miske?
Hm…
Nech je to ako chce…
Teším sa na čokoľvek!

A svetu odkazujem jedno:
NEBOJÍM SA!