45.
LIV & DOM on the Road:
DEŇ šestnásty a sedemnásty – Z mesta do mesta, široká cesta
Cesty v Západnej Austrálii sú dlhé, bez zákrut či odbočiek, bez kopcov a hôr, bez akejkoľvek nádeje, že sa raz skončia. Väčšinou človek pri šoférovaní neuberie nohu z plynu celé hodiny. Cesta končí horizontom a okrem občasných kríkov či stromov, niet čo z okna sledovať.
To sa smerom na sever začalo pomaly meniť.
Zmenilo sa podnebné pásmo, zmenil sa aj vzhľad krajiny.
Keď sme odchádzali z Derby, odchádzali sme plné očakávaní.
Podľa slov tetušky z turistického informačného centra sa už po prvých sto kilometroch malo rapídne zmeniť celé prostredie!
„Budete sa cítiť ako v Texase!“
No neviem…
Prostredie sa síce zmenilo, aj kopcov pribudlo, aj stromov, aj riek, aj hôr, aj sme sa už konečne vedeli po niečom poobzerať, no či mi to pripomínalo Texas, si nie som veľmi istá.
V Texase som nikdy nebola, ale vo filmoch teda vyzerá úplne inak!
Hahaha
Čo nás ale začalo fascinovať sále viac a viac boli termitiská.
Bolo úžasné sledovať, ako sa počas nášho roadtripu menili.
Menil sa ich tvar, veľkosť ale aj farba.
Pôda tu „hore“ už nie je tak silno červená a skôr pripomína farbu piesku s mierne oranžovo-medovým nádychom.
Termitiská sú na niektorých miestach tak husto pri sebe, až sme sa začali z času na čas pri nich zastavovať, len aby sme ich trošku viac preskúmali.
Termity sú naozaj zázračné stvorenia.
To, čo dokáže vybudovať jedna kolónia len menej ako jeden centimeter veľkého chrobáčika, si naozaj zaslúži svoje pomenovanie pod ktorým sú (niekedy aj 5 metrov vysoké) termitiská známe: Katedrály.
Najťažšie bývajú presuny podvečer.
Atmosféra v karavane po celom dni prúdi, zábava graduje a z rádia vyhrávajú naše obľúbené piesne. Pri stálej rýchlosti a rovnej ceste, sa dá veľmi ľahko zakecať a na sekundu stratiť pozornosť. To, by však mohlo skončiť rýchlo tragicky. Ak nie pre klokany, tak určite pre ich austrálskych bratrancov, malých wallaby.
Tých bolo na ceste do mesta Fitzroy Crossing neúrekom a nie raz som musela spomaliť na minimum. Inak tradičný tempomat v takomto prípade neprichádzal do úvahy a diaľkové svetlá boli povinnosťou.
Na ich používanie nás dokonca každých pár kilometrov navádzala aj informačná tabuľa:
„Svetlá, ktoré zachraňujú životy“.
Malé wallaby sa zdržiavajú pri ceste kvôli vode či zelenšej pastvinke, ktorá sa drží v žľabe pri krajnici. Sú malé a rýchle. Určite rýchlejšie ako naše reflexy. Jedinou možnosťou teda ostáva ísť pomaly a pozorne,
hoci je cesta rovná a prázdna.
Trošku pozornosti je vhodné venovať už aj zrazeným nešťastníkom.
Mladé, ktoré vo vaku klokanov a wallaby náraz auta prežili, sa ešte môžu pri ich mŕtvych telách zdržiavať a pravdepodobne potrebujú pomoc.
Prenocovali sme na jednom z cestných odpočívadiel.
Takéto večery si užívame najviac.
Bez zbytočného hluku a svetla sa austrálska nočná príroda a obloha vychutnáva najlepšie.
Mesto Fitzroy Crossing nesie svoj názov vďaka
kedysi jedinému priechodu cez rieku Fitzroy, ktorá ním preteká.
Most vybudovaný v meste bol jediný spôsob ako sa dostať na druhý breh rieky a aj to len počas niekoľkých mesiacov v roku. Počas daždivej sezóny sa hladina rieky zdvihla a prechod už viac možný nebol.
My sme sa vo Fitzroy Crossing zastavili v slávnom Hoteli Crossing Inn, ale hlavným programom bola pre nás plavba loďou popri Geikie Gorge.
Skalnatých brál sme už v Austrálii čo to videli.
Nie však ako je Geikie Gorge.
Hladina rieky Fitzroy sa tak ako som spomínala počas roka mení a v daždivej sezóne stúpa o niekoľko metrov, čo je jedným z dôvodov nádherného sfarbenia brál od bielej, cez čiernu, až po tehlovo-oranžovú.
Rieka sa rovnako postarala aj o rôzne skalnaté výbežky, preliačiny či previsy, čím si Geikie Gorge získal našu pozornosť.
Okrem príjemnej plavby sme sa konečne stretli zoči-voči aj s najväčšími austrálskymi „strašiakmi“ – s krokodílmi.
V okolí rieky Fitzroy pri Geikie Gorge žijú konkrétne „len“ sladkovodné krokodíly, ktoré bývajú spravidla menšie a tým pádom aj menej nebezpečné, dokonca život neohrozujúce. Napriek tomu, si ale v tejto časti Austrálie už nemôžete byť istý žiadnou vodnou plochou. Hrozba výskytu skutočných „zabijakov“ – morských krokodílov je vysoká kdekoľvek a kedykoľvek na vás môže jeden z nich vyskočiť aj tam, kde by ste ho nečakali.
Na palube sme si vypočuli aj ďalšiu miestnu aborigénsku legendu.
Legenda hovorí príbeh o pôvodných obyvateľoch Bunuba, ktorým bol oheň
zoslaný priamo z nebies veľmi nevšedným spôsobom.
Kedysi dávno patril všetok oheň starému krokodílovi Gayi, ktorý si ho nechával len pre seba. Všetci sa krokodíla žijúcom na západnej stene skalného brala rieky Fitzroy báli, len dravý vták Girrganyi mal dostatok odvahy na to, aby sa ponoril do veľkej hĺbky a krokodílovi ukradol jednu z jeho horiacich halúzok.
Potom, čo opäť nadobudol svoju vtáčiu podobu, zhodil počas letu horiacu halúzku a podpálil neďalekú buš,
vďaka čomu mohli oheň začať využívať už aj ľudia.
Dodnes môžeme tohto dravca v Austrálii vidieť poletovať nad ohniskami.
Ešte aj dnes sa „stará“ o udržanie ohňa a neraz si ukradne horiacu halúzku, aby rozpútal oheň na inom mieste, čím loví svoju korisť.
Navnadené legendou sme sa už tešili na našu ďalšiu zastávku:
na jaskyňu Mimbi.
Nanešťastie bola nedeľa a ako sme sa až na mieste dozvedeli, v nedeľu sa žiadne exkurzie pre turistov nekonajú. Okrem toho sa nám zdala celá organizácia miestnej komunity, ktorá má exkurzie na starosti mierne chaotická a málo prehľadná.
Po západnej Austrálii sa ale necestuje každý deň a ktovie, či sa nám niekedy ešte naskytne príležitosť navštíviť túto historicky výnimočnú a kultúrne významnú jaskyňu. Čo začalo len ako nevinné preskúmanie okolitej prírodnej scenérie, sa rýchlo zmenilo na dravú zvedavosť po tom, čo sme zistili, že je jaskyňa jednoducho dostupná a bez akéhokoľvek nápisu „zákaz vstupu“.
Raz za život je raz za život, a tak sme si dovolili menšiu výnimku
(hoci bez povolenia).
Len tak zľahka z kraja.
„Na tajňáča“.
Do hĺbky jaskyne sme si už samozrejme nedovolili ísť, ale to nám neubralo z celkového dojmu, ktorý bol úžasný. A keď si predstavím, že sa niekde v hĺbke schovávajú desiatky tísíc rokov staré nástenné maľby a fosílie, behá mi mráz po chrbte. Práve táto časť regiónu Kimberley je jedna z najstaršie obývaných častí, kde pôvodná kultúra pretrváva až dodnes.
Veľká škoda, že sme sa oficiálnej exkurzie nemohli zúčastniť a vypočuť si celý príbeh nádhernej jaskyne Mimbi.
Napriek tomu hodnotím naše adrenalínové dobrodružstvo „na tajňáča“ ako dostačujúco-výborné a stálo to za prípadný malér.
Na druhý deň sme už boli v Kununurra – poslednom väčšom meste pred našou cieľovou destináciou. Radi by sme zostali aj dlhšie ako len jeden deň, (predsa len sa snažíme oddialiť koniec roadtripu ako sa len dá) ale, čas nás už bohužiaľ málinko tlačí.
Po dlhom sedení v karavane a nekonečných kilometroch, sme si okrem povinnej obchádzky mesta, dopriali aj krátku prechádzku v národnom parku Mirima a opäť sa vydali na cestu.
A čo prinesie zajtrajšok sa dozvieme až zajtra….
Cheers!
LIV & DOM